História
Začiatkom roku 1987, v dobe, keď Nirvana mala za sebou necelý mesiac od vzniku, Soundgarden vydali svoje prvné EP Screaming Life a Green River - v tejto dobe asi najznámejšia kapela zo Seattlu sa pomaly chýlila k zániku, aby z nej mohly časom dozrieť hviezdy ako sú Pearl Jam a Mudhoney, sa zrodila dalšia hviezdička na ešte len vznikajúcom grungeovom nebi. Tou hviezdičkou je samozrejme kapela Alice In Chains.
Všetko to začalo na jednej party v kraji nekonečných dažďov - v meste Seattle. Tu sa stalo niečo, čo by sa malo zapísať červeným písmom do hudobnej kroniky. Jerry Cantrell vynikajúcí gitarista, textár a skadateľ, pozdejšie zodpovedný za väčšinu hudby AIC, tu stretol človeka so zlatým hlasom, a nebol ním nikto iný než Layne Stanley. Ten do svojich pätnáctich rokov obstarával bicie v jednej kapele, kde chcel aj spievať, ale táto kapela mu to neumožnila a tak jedného dňa z kapely odišiel. Vymenil bicie za mikrofón a spieval v niekoľkých garážových kapelách a neskôr aj v kapele Mad Season. Jeho spev bol výnimočný jeho farbou ako aj prejavom. Vo svojom speve často používal aj vrčanie a výkrik.
Keď sa ten večer s Jerrym stretli a pokecali, dostal Jerry geniálny nápad, že by mohli založiť kapelu. Layne súhlasil. Jerry poznal jedného dobrého a v tú dobu akurát nevyužitého basáka, ktorý sa volal Mike Starr. Ten samozrejme súhlasil s Jerryho ponukou a už ostávalo len nájsť vhodného bubeníka, čo má na to, aby hral grunge. Našťastie Mike mal sestru. Na tom až zas nezáležalo :-)), ale s tou sestrou chodil týpek menom Sean Kinney. Bubeník, ktorý začal hráť už vo svojich troch rokoch (no fakt, nekecám). Ako deväťročný, hral v dedovej kapele The Cross Cats. Ich repertoár zasahoval do swingu, do klasiky atď., proste do všetkého, čo se v tej dobe dalo hrať. "Chceli sme precestovať celú zem. Kapelou prešli snáď všetky druhy hudobníkov: harmonikári, huslisti, starí saxofonisti. Chceli sme do Kanady, Oregonu...prostě všade.", povedal raz Sean. V kapele vyniká hlavne svojim zmyslom pre humor.
Svoj prvý koncert 5. júla odohrali ešte ako kapela s názvom Diamond Lie, ale čoskoro sa premenovali na Alice In Chains, pretože im pripadalo, že koncerty hrajú v reťaziach. Veľmi skoro si ich všimla nahrávacia spoločnosť Columbia Records a v apríli roku 1989 s ňou podpísali zmluvu na vydannie prvného albumu, ktorému už predchádzal singel We Die Young, ktorý sa stal veľmi rýchlo kultovou raritou. A už v auguste vydávajú svoje prvné plnohodnotné album Facelift. Bolo to skôr metalové album a od ich pozdejšej tvorby sa podstatne líšilo. Po veľkom úspechu albumu (dostalo sa, až na 5. místo v top of) im Columbia zariadila prvné americké turné, ktoré začalo v septembri v Marquee Clubu vo Westminsteri, CA. A pokračovalo viac než 20mi dalšími koncertmi. Na Halloween už Alice In Chains totálne vypredala New Yorský Cat Club. Po sotva pár dňovej prestávke ich pozve Iggy Pop ako predkapelu na svoje turné. A už 2. decembra vypredali, pre grungeovou hudbu toľko znamenajúcí Moore Theater v Seattlu. Koncert bol nafilmovaný presláveným režisérom Joshom Taftom, a neskôr bol vydaný na videokazete ako Facelift Live.
Do nového roku sa pustili s veľkou vervou a v januári sú nominováni na heavy metalovú kapelu roku, bohužiaľ si cenu neodniesli. A rovnako ako Pearl Jam, Mother Love Bone, Soundgarden... prispeli svojou tvorbou do filmu Singles skladbami Would? a It Ain't Like That. Vo februári odchádzajú na svoje prvné európské turné so skupinou Megadeath. Ešte v ten istý mesiac sú nominovaní na Grammy ako najlepšia Heavy Metalová zostava, ale znovu neuspeli. Po krátkom turné "Clash Of The Titans" s kapelou Slayer, odchádzajú v auguste na skoro polročné tuné s Van Halen. Behom tej doby dostal ich album Facelift zlaté ocenenie a v priebehu turné si v novembri dopriali pauzu, aby natočily svoje druhé "šťavnaté" album Sap.
V marci roku 1992 Alice In Chains preliezajú všetky Seatleské kluby, hudobné a iné haly a dalšie dekadentné brlohy. Proste a jednoducho poctia svojou návštevou všetko, kde by sa mohlo dať v Seattlu hrať a v apríli natáčajú svoju tretiu platňu (druhú dlhohrajúcu, pretože album Sap bolo skôr minialbumom ...alebo maxisinglom :-))). Ale ešte tesne pred nahrávaním si Layne zlomil nohu a tak bol odkázaný na barle a vozíček. Táto udalosť sa prejavuje na mnohých činoch kapely. Na novom albume Dirt sa objavuje skladba Angry Chair, venovaná práve invalidnému vozíku. Dokonca aj oficiálne tričko budúceho turné má na sebe potlač rentgenového snímku jeho nohy. Na albume Dirt sa ale prejavuje nielen jeho zlomená noha, ale hlavne jeho drogová závislosť na heroíne. Už len názov Dirt napovedá o čom celé to album je. Vo všetkých piesňach je cítiť plač, bolesť a otlačok bieleho prášku. Ako keby sa Layne snažil utiecť, vnútorne sa od toho oslobodiť, ale telo mu vravelo, že už to nejde, už nieje cesta späť... Je v ňom akési varovanie, ktoré vraví: "Áno heroín vás dovedie do iného sveta. Zo začiatku je nádherný, pretože je nový, neznámy a eště nepreskúmaný. Ale časom sa začne zmenšovať, ako priestor do ktorého vás to dostane, tak aj cesta, ktorou sa dostávate znova do reality. Nakoniec cesta návratu úplne zmizne..." Album Dirt je temné, plné strachu a vnútornej neistoty. Obsahuje mnoho nepopísateľných pocitov, je v ňom niečo viac než len hudba. Osobne toto album hodnotím ako najlepšie z celej tvorby Alice In Chains (Je to len môj názor, nemusí sa zhodovať s názorom kohokoľvek iného). Po natočení albumu nasledovalo turné s Ozzy Ozbournom, a napriek tomu, že je Layne stále na vozíčku, nevynechá jediný koncert z celého turné.
Dalším rokom na januárovej zastávke v Rio de Janeiru, bohužiaľ odchádza ich basák Mike Starr, vyčerpaný tlakom každodenných vystúpení. Kapela potom poprosila basistu Ozzyho Mika Ineza, aby s nimi dokončil turné. Ten chvalabohu súhlasil, a po "požehnaní" Ozzym prešiel do kapely natrvalo. Ešte ten istý mesiac odchádzajú so Screaming Trees na turné do Európy. Po príchode nahrávajú dve piesne k soundtracku filmu Last Action Hero A Little Bitter a What The Hell Have I. Vrcholom tohoto roku sa stal letný fesťák Lollapalooza, kde hrali spoločne s Rage Against The Machine a Dinosaur Jr. Na konci fesťáku ich vyhostia z rezidencie, pretože nikto nezaplatil nájom, každý si myslel, že to urobil ten druhý. Kapela vymenila pôsobisko za Seattleské London Bridge studio. Zavládá osamelosť, depresie a nuda. Preto začínajú pracovať na novom minialbume Jar Of Flies. Názov pochádza od Jerryho vysokoškolského laboratórneho pokusu: do dvoch zaváraninových pohárov sa dajú muchy, ale jen do jedného z nich potrava. Muchy v pohári bez potravy sa zožerú navzájom. Album nasleduje ešte posledný (štvrtý) singel Down In Hole k albumu Dirt, ku ktorému je tiež natočený klip a usporiadané malé turné. Rok 1993 zakončia ocenením svojho albumu Dirt dvojitou platinovou platňou.
V januári 1994 pre zmenu dostanú zlatú platňu za album Sap a Jar Of Flies sa vyšvihne do čela hitparád. Po dlhej nečinnosti všetkých Seattleských kapiel, z dôvodu tragickej smrti, speváka a gitaristu Nirvany, Kurta Cobaina v novembri Layne Stanley začne pracovať s gitaristom Mikem McCreadym z Pearl Jam, bubeníkom Barretom Martinom zo Screaming Trees a akýmsi basistom Bakerom Sandersom na vedľajšom projekte Gacy Gang pozdejšie premenovaného na Mad Season. V marci natočia a vydajú album Above a odídu na miniturné, z ktorého je zostrihané rovnomenné video. O dva mesiace pozdejšie je ocenené album zlatom a projekt sa rozpadá. Po ročnej prestávke aj napriek všetkým problémom okolo Laynovej drogovej závislosti, nahrávajú v apríli tretí album Tripod. Na obale síce meno uvedené nieje, preto bývá taktiež niekedy nazývané proste Alice In Chains, ale je tam trojnohý pes (ktorého ľudia volali Tripod) a raz naháňal Seana, keď kedysi roznášal noviny). Album bolo vydané v novembri 1995 a hneď sa umiestilo v hitparáde na prvej priečke. Na konci roku boli ako vždy nominovaní na Grammy, ale cenu si ako vždy neodniesli.
Hneď druhý deň v poradí roku 1996 dostávajú za album Tripod zlatú a platinovú platňu a 10. apríľa vystupuje Alice In Chains v MTV unplugged v Brooklyn Academy of Music's Majestic Treater a predvedú poslednú grungeovú unplugged šou, kde zahrajú jednu novú pieseň Killer Is Me. Toto predstavenir je 30. júla vydáné ako CD a pozdějšie aj ako video. Medzitým zahajovali štyri koncerty znovu obnovenej kapely KISS. Od tej doby ich bolo čím ďalej tým menej vídať na pódiách, až nakoniec prestali hrať úplne. Do Brna ako predkapela Metalliky taktiež nedorazili. V roku 1999 síce vydali štvorcédéčkový (v európskej verzii len trojcédéčkový) Music Bank, ktorý obsahoval aj nejaké rarity a výberovku Best Of- Nothing Safe so soundtrackom z Last Action Hero. Rok 2000 priniesol živé album Alice In Chains Live, ale koncert doposiaľ žiadny.
Oni by chceli hráť, ale Stanley upísal svoj život bielemu prášku. A už dost bolo to, že prežil toľko rokov v tomto stave. Podľa štatistík rôznych organizácií k liečeniu drogovo závislých, člověk ktorý prežije desať rokov na ejči (a je to len asi jeden z 800!!!), už nezomrie na predávkovanie. Ale nikdo už neuvádza, či je ten človek, po desiatich rokoch starostlivosti o telo a mozog made in heroin ešte schopný normálneho života...
